Zvláštne farby histórie: Kráľovská (týrska) purpurová

Po dlhé stáročia bola symbolom moci. Nosili ju cisári, králi či pápežovia, Michelangelo do nej odel Krista na svojom obraze Posledná večera, a bude ju mať na sebe aj Kráľ Charles počas nadchádzajúcej korunovácie. No zatiaľ, čo bola Kráľovská purpurová znakom vznešeného pôvodu svojho nositeľa, sama mala od vznešeného pôvodu ďaleko

Jej objavenie sa pripisuje Féničanom v 16. storočí pred našim letopočtom. Podľa niektorých zdrojov sa dá dokonca preložiť Fenícia ako „purpurová zem“. S ohľadom na dobu, v ktorej vznikla, sa k jej objavu viaže aj povesť, v ktorej účinkuje samotný Herkules. Hlavným hrdinom príbehu je však jeho pes, ktorý si pri venčení na pláži všimne vyplaveného mäkkýša, začne ho žúvať a to mu zafarbí ústa na fialovo. Túto scénu znázornil aj holandský majster Peter Paul Rubens, chybne však namaľoval samotného mäkkýša, ktorý nemá špirálovitú mušľu, ale ostnatú.

Maľba by musela ísť viac do detailu aby zachytila fakt, že psík si zafarbil tlamu vďaka tomu, že prehryzol „obeti“ konečník. Pretože ono vzácne farbivo, ktoré je v podstate hlien, sa nachádza hneď za ním  A práve v tom (paradoxne) tkvie výnimočnosť Kráľovskej purpurovej.

Podľa odhadov bolo potrebných na sfarbenie jedného kusu látky približne 10 000 morských slimákov. Tie bolo potrebné jeden po druhom ručne vypitvať, ich vzácny obsah vysušiť, a až potom sa z neho mohlo robiť farbivo. Neprekvapí, že bol celý proces mimoriadne zapáchajúci, a nepríjemný odór si zafarbená látka udržovala ešte dlho. Ešte dlhšie si však udržovala jedinečný lesk, a práve to z nej spravilo symbol najvyššej triedy.

Jej syntetickú náhradu objavil až v roku 1856 britský chemik William Henry Perkin. Pôvodne hľadal liek na maláriu a omylom pri tom vyprodukoval farbivo, ktoré nazval „Mauveine“. Spôsobil tým malú módnu revolúciu, no čo je dôležitejšie, zachránil životy miliónom morských slimákov