V roku 1 775 uviedol švédsky chemik Carl Wilhelm Scheele na trh nový odtieň zelenej farby, ktorá vstúpila do dejín pod jeho menom – Scheeleho zelená.
Vďaka tomu, že bola jej výroba veľmi lacná, rýchlo sa rozšírila do celej (modernej) Európy a vo viktoriánskej ére bola veľkým hitom. Netreba zabúdať, že v tej dobe bola ponuka farieb neporovnateľne nižšia oproti súčasnosti. A preto bol Scheeleho produkt veľmi obľúbený – vďaka nemu si mohli dopriať zelené odtiene steny aj ľudia, pre ktorých to dovtedy nebolo možné. Medzi nich sa radil aj Napoleon Bonaparte, hoci on určite netrpel nedostatkom možností. Bohužiaľ však trpel tak, ako všetci ostatní v danej dobe, nedostatkom znalostí o toxických účinkoch arzénu, ktorý Scheeleho zelená obsahovala.
Nevie sa presne, koľko obetí si táto farba počas svojho používania vyžiadala, no mnoho historikov medzi ne radí aj Bonaparteho. Na konci 19teho storočia ju na trhu vystriedala Parížska zelená, ktorá bola odolnejšia. Bohužiaľ však bola nemenej škodlivá, a špekuluje sa, že mohla byť dôvodom slepoty Claudea Moneta, ktorý ju používal vo svojich maľbách.
Definitívne zmizla z trhu až v 60tych rokoch minulého storočia, a dodnes nám pripomína, akú cestu prekonalo ľudstvo za krajšími interiérmi. Aj vďaka týmto historickým omylom sme sa dopracovali do dnešného stavu, kedy máte na výber nekonečné množstvo zdravotne nezávadných odtieňov – stačí si len vybrať 
